Slnečné svetlo slabo presvitá cez špinavé okná garsónky a ja chcem zrazu od života niečo viac. Mám chuť uvariť nejakú literatúru.
A tak preberám a postupne zahadzujem všetky recepty, až kým mi nezostáva iba gastronomický freestyle z osvedčených ingrediencií.
Hlavný základ jedla je kvalitný hrdina. Outsider vždy poteší: nepochopený spoločnosťou, s popraškom tragikomédie. Hádžem ho do panvice, zalievam masťou a jemne smažím. Jeho drsný povrch sa pomaly roztápa. ON odniekiaľ prišiel. A pravdepodobne niekam kráča. Ale cesta je ten cieľ, ten malý výsek perspektívy, ktorú teraz krájam, pitvem a vyhadzujem nepotrebné prebytky.
Skúšam ho dochutiť nejakým lepkavým klišé. ON je sirota, nikým nemilovaný, opustený v mladom veku a sám proti všetkým.
Tmavohnedý pátos položený vedľa mikrovlnky je možno trošku príliš ťažký na žalúdok. Rozhodujem sa, že to nevadí, a prisypávam rovno celé balenie. JEHO svet je definovaný stratou, a táto strata v ňom navždy drieme, pripravená kedykoľvek zdvihnúť svoju zdeformovanú hlavu. Stráni sa ľudí, bojí sa odmietnutia a náhlych koncov.
Prechod do ostro kyslej frašky sa snažím dávkovať opatrne a s mierou.
Rodičia mu tragicky skonali po tom, ako na nich dopadol trpasličí poník. Potkol sa a nešťastne zrútil z útesu, keď ho naháňalo odhodlané stádo komárov.
Vyberám hrdinu z panvice, hádžem ho do hrnca a pripravujem krémovú čokoládovú omáčku z romantiky. Objavuje sa ONA, ale šúpem ju až na kosť, aby z nej zostala iba základná silueta, tieň v okne, letmé, náhodné stretnutie. Potieram nejednoznačnosťou a osudovosťou, to pridá šťavu.
Žuch!, dopadá do hrnca onomatopoja.
Nešťastne funím, skoro som zabudla nakrájať čerstvé detaily dodávajúce finesu. ON má rád klobúky, ONA nerada nakupuje. Spoznali sa v bare, keď vonku pršalo a z oboch kvapkala voda. Na ulici našli stratenú čivavu menom Hektor. Štipľavý závan okrasných drevín a bezdomovectva vo večernom meste.
Na sporáku vrie vášeň, túžba, živelnosť – najmä tá JEHO. Sťahujem teplotu a po kúskoch primiešavam satiru, nadhľad a kritiku spoločnosti v podobe chrumkavej vedľajšej postavy, pohodového flegmatika. Ten na ilegálnej rave párty ponúka hlavnému hrdinovi ešte o niečo ilegálnejšie substancie a popritom zaujato komentuje najnovšie seriály, najzdravší typ ovocia a situáciu v Sýrii.
Vtom sa do dverí vpotáca ONA a mne sa začína zrýchľovať tep.
Nervózne sa prechádzam po kuchyni, rozprávam sa sama so sebou a rozhadzujem rukami. Trasením hlavou sa snažím utriasť vlastné myšlienky.
Mám to, pokračujeme.
Manicky miesim zvrat, namiesto vlákniny plácam zápletku a trpký konflikt tak náruživo, až zo mňa steká pot a odlietavajú sliny. Nečakane prepínam perspektívu a svet má zrazu chuť a textúru takú, ako ju vníma ONA. Má v živote úplne iné starosti s rozbiehaním vlastného businessu a opatrovaním inkontinentného Hektora, jeho poriadne nepozná, nemiluje a nikdy ho ani milovať nebude.
Perspektíva sa vracia, prirovnania plávajúce v omáčke sú náhle, tvrdé a úderné ako sama smrť a ja pomaly prestávam slintať. Zhlboka dýcham a dochucujem šťavnatými metaforami. Jeho myseľ je oceánom smútku, jeho spomienky sú hviezdami nádeje a šťastie sa mu nielen otočilo chrbtom, ale ešte si aj znechutene odpľulo.
Extra pozornosť venujem temnej špirále rozkladu v hlbinách hrdinu, zatiaľ čo sa na špinavých záchodoch pozerá do zrkadla. Pod ťarchou vlastného príbehu pomaly prechádza až do prúdu vedomia a ja postupne prechádzam s ním bez formy obsahu a interpunkcie ako motýle uväznené v zvieracej kazajke lapené vlastnými snami a spoločne trpíme a vrieme a miešame a nevieme nevieme nevieme…
K tomu bulgur a trocha kognitívnej disonancie.
More brácho, ešte slang tam nemám, čo je to za text bez korenia. Zaistí ho opätovne sa objavujúci pohodový flegmatik. Pár kvapkami láskavých, humorných viet mení skupenstvo hlavného hrdinu z tvrdého na polomäkké, utína tak zmučený vnútorný monológ a vzápätí mizne niekde v omáčke.
ONA je nenávratne preč, ON sa pomaly dáva dokopy a obsah hrnca už len jemne prebubláva.
Dolaďujem finiš a do koša vyhadzujem citrónový surrealistický záver v štýle ruskej avantgardy, kedy sa hrdina sám od seba nečakane rozpadne na prach. Chuťovo to neladí, preto radšej volím minimalistické ukončenie s depresívnou príchuťou banánov po záruke: aj tak vedel, že zostane navždy sám.
Aby bol pokrm ľahký a vzdušný, na poslednú chvíľu prisypávam nafufňaný jahodový dodatok. Vďaka prežitej skúsenosti a rade flegmatika začal navštevovať terapeuta, dospel, úspešne pochoval dlhoročnú žeravú nenávisť k poníkom a stal sa slávnym chovateľom. Namiesto lásky našiel pokoj a chlpaté priateľstvo s ružovým klobúčikom na hlave.
Servírujem na tanier, skúmam z rôznych uhlov a neustále preskupujem, až kým chute nesplynú a chod nevychladne. Teraz už len nájsť nejakého náhodného okoloidúceho a narvať mu svoj výtvor do krku, aby aj on zacítil čokoládu, jahody a podtón šialenstva.
Stále je to lepší program, ako umývať okná.