„Pokazila sa mi práčka. Proste prestala prať. Skúsila som nejaký laundromat v centre, kam chodia turisti – vliekla som veľkú Ikea tašku plnú prádla emhádečkou ako taká socka. No nič moc. Tak teraz periem u susedy. Má sedemdesiat rokov, sériu balkónových trpaslíkov, žije sama a rada sa rozpráva.“
„Uf. Prosím ťa daj mi viac info, lebo takto raz skončím aj ja. Len som doteraz vo svojej budúcnosti nikdy nevidela záhradných trpaslíkov.“
„Má ich sedem. Strašne sa teší z toho, ako sa im kývu hlavy.“
„No teda, to má nejaký high techy-techy model.“
„No. Ale najkratší prací cyklus hodina štyridsať. Tak sa mi na práčku prišiel pozrieť bývalý. Vybral manžetu, zistil, že je deravá, kúpil novú. Pýtam sa ho: a vieš to dať aj späť? Kukol na to a hovorí: jasné, veď to vyzerá ako koleso od bicykla.“
„Jaký zlatý. Takto si pomáhať.“
„To hej. Takže teraz mám cez pol izby časti rozobratej práčky a opravára objednaného na pondelok. V telefóne neznel úplne milo – a to ešte nevie, že bude vo veľkom skladať.“
„Jáj, ale šak oni sú zvyknutí. Povedz, že bývalý pomáhal, lebo veď je to jak bike a opravár hneď bude vedieť. Nás sa doma pri pokazenej telke tiež pýtali, kto sa to pred nimi pokúšal opraviť.“
„To vlastne nie je taký zlý nápad. Bože, ale veď takéto veci som neriešila dobré tri roky.“
„To je dosť.“
„To je vlastne rovnaký čas, ako som nebola na gynde.“
„Možno aj s tým by opravár pomohol.“
„A tak to by bolo super. By som si kvôli nemu aj na kozu vyliezla.“
„Načo by si si vliekla kozu do bytu. Veď máš práčku, tam si vyhopsni.“
„Na práčku si viem vyliezť. Len či by som ho tým trochu nezaskočila.“
„Jak zaskočila? Skočíš na práčku, rozkročíš nohy, a týpek len: jasné, veď to je jak bicykel.“