V prvý deň stvoril Boh svetlo. A tak mohlo vzniknúť aj Zrkadlo.
Na šiesty deň stvoril Boh človeka. A keď hladná Eva zožrala jablko poznania, tak Boh radšej vypustil ľudí na zem, nech si teda robia, čo chcú.
Zo Zrkadla sa na mňa pozerá odraz ženy nebezpečne sa blížiacej strednému veku. Pleť ešte relatívne napnutá, ale s ryhami a vačkami pod očami.
Pomalým zdvihnutím ľavého obočia nadväzujem kontakt so svojím Odrazom a ten na mňa zrazu žmurká a ukazuje na makeup rozložený na neďalekom stolíku. Tak sa pozrime, čo všetko sa dá spraviť.
Beriem púderničku a systematicky nanášam béžovú substanciu, hrám sa s tieňovaním a prikreslujem vrásky, až na mňa hľadí asi deväťdesiatročná babička. Krčím chrbát a ilúzia je dokonalá: kancelárska krysa na dôchodku si vyšla na nákup do miestnych potravín.
Rozmazávam makeup a pridávam novú a novú vrstvu, nervózne šmátram po farebných šošovkách v šuflíku. Prenikavé oči, bledá pleť a predĺžené zuby. Vamp v Zrkadle na mňa najprv zlostne syčí, vzápätí sa zmyselne usmieva. Som nádherná, som silná a som zvodná.
Zahadzujem prerastené mihalnice, pridávam nežný rumenec na tvári a postupne sa zjemňujem. Odraz sa načahuje mimo môj záber a prináša na scénu hranostaja, ten ju okamžite kúše do prstu. Odraz nemo nadáva, odhadzuje syčiace zviera a namiesto neho vyťahuje kvet. Som pekná, som sladká, a ešte aj stojím pred ňuňuňu pozadím.
Šminky mi kĺžu po tvári, oblečenie zo šatníka je všade po zemi a zo Zrkadla na mňa pozerá stále iná osoba. Ambiciózna manažérka, zničená predavačka v hypermarkete, bezdomovkyňa bez prístupu k sprche.
Postupne si skúšam nové a nové podoby, ja a môj Odraz skúmame ďalšie a ďalšie alternatívy bytia. Mením si farbu vlasov, očí, vek, váhu, rasu, a v jeden moment pridaním štramáckych fúzikov aj pohlavie. Všetko na mojom tele prechádza neustálou transformáciou.
Som naraz panna, matka, aj starena.
Som suka, som milenka, som hriešnica. Rozpúšťam si dlhé vlasy a som Alanis Morisette.
S Odrazom sa stále viac hecujeme, zisťujeme, kam až môže naša premena zájsť.
Z lopatiek si tvarujem krídla, z rúk klepetá a z nôh drevené paličky. Experimentujem s počtom očí a končatín, s rôznymi zakriveniami a sinusoidami.
Dosť. Chcem viac, chcem byť jednou z najkrajších vecí, aké kedy človek vytvoril.
Vyberám britvu a odstraňujem si jedno ucho, potom druhé. Rozpustené vlasy tvarujem a farbím všetkými odtieňmi žltej a oranžovej. Odraz na mňa opäť mrká a prináša vázu, do ktorej sa spolu súkame. V úžase sa pozerám hore. Nad majstrovskými slnečnicami preblikáva nočná obloha plná magických špirál.
Vyliezam z vázy a mocným kýchnutím sa vraciam späť do ľudskej podoby. Gumou vymazávam končatiny a veľkú časť torza a zvyšok deformujem vlnivými rozmachmi. Tie postupne mením na farebné bodky, naivné detské tvary, kocky.
Samu seba cyklicky fragmentujem, refragmentujem a defragmentujem.
Horná polovica tela levituje meter nad zemou, zatiaľ čo dolná leží na dlážke. Niektoré moje časti sú guľaté a žiarivo neónové, iné zas hranaté a temnejšie ako noc. Rôznymi nástrojmi formujem vlastnú hmotu aj skupenstvo. Som abstraktný výjav, naznačená duša ženy, fantazmagorická nočná mora, som čokoľvek chcem.
Som oranžový kužel na bielom pozadí.
Keď toto všetko Boh v Zrkadle uvidel, tak trpko zaplakal. Ale najprv sa pobavene uchechtol.