Sedadlo v električke vyzerá po pol hodine používania hrozne. Utrel by som ho, ale skúsenosť ma naučila, že papierové servítky mastnotu zo záhybov nedostanú, iba k odpornej vrstve pridajú malé biele žmolky.
Namiesto toho vystupujem, pričom sa vyhýbam pohľadu na mĺkvych spolucestujúcich.
Pri ceste dole ulicou si naplno uvedomujem masť neustále vytekajúcu zo všetkých pórov. Moje oblečenie kompletne zmenilo štruktúru a jeho dotyk je nechutný.
Ja sám som nechutný.
Zastavujem sa v trafike po cigarety. Keď mi terminál odmieta zoskenovať zamastenú kreditku, prihadzujem k nákupu tričko s vtipným nápisom, ktorým ju zahanbene utieram. Pri preberaní tovaru sa omylom dotknem ruky predavačky. Nezúčastnene si ju obtiera o rifle a apaticky pozerá na zákazníka za mnou. Prechádzam popri rade ľahostajných ľudí čakajúcich na pokladňu.
Zanechávam hnusnú stopu na kľučke a vydávam sa ďalej ulicou.
Na ľavičke v neďalekom parku sa snažím zapáliť cigaretu. Zapaľovač je však tak znečistený, že nefunguje. Pýtam si oheň od ženy s dieťaťom sediacej vedľa. S prázdnym pohľadom mi podáva zápalky.
Vraciam jej ich v nepoužiteľnom stave. Na poďakovanie a ospravedlnenie kývne a len naďalej hľadí do prázdna.
Rýchlo fajčím, kým cigareta príliš nasiakne a odmietne ďalej horieť.
Z rozmýšľania nad vlastnou odpudivosťou ma zrazu vytrhuje žena sadajúca si na ľavičku vedľa mňa. Tvár a ruky sa jej lesknú, šatstvo sa na ňu lepí a ja cítim vôňu olív.
To nie je fér. Jej deficit je o toľko lepší ako môj.
„Dnes máme celkom pekné počasie,“ snažím sa nadviazať konverzáciu.
Olejová žena ku mne otáča hlavu.
„HAHAHAHAHA,“ odpovedá a otáča hlavu späť. Dopadajú na mňa kvapky oleja a miešajú sa s masťou na mojej tvári.
Po nej určite nezostávajú veci totálne zničené už po pár minútach používania.
„Včera pršalo, ale tento týždeň má byť sucho.“
„HAHAHAHAHA,“ hovorí a tentokrát sa na mňa ani neotáča. Odhadujem, že sleduje atramentové kačice v jazierku.
„Ale veď viete, ako je to s predpoveďami.“
„HAHAHAHAHA,“ reaguje monotónne.
Vyberám ďalšiu cigaretu a zakusujem sa do nej. Ľavička, na ktorej sedím, sa začína šmýkať.
Vstávam a poslednýkrát sa pozerám na olejovú ženu. V tvári nemá žiaden výraz a iba sleduje kačky vypúšťajúce žiarivo ružový atrament do fialového jazierka.
„Dovidenia,“ lúčim sa.
„HAHAHAHAHA,“ dopadajú na mňa posledné kvapôčky oleja.
Otáčam sa a pokračujem ďalej na svojej púti depresívne nemastným mestom.