Prisahám bohu, že na mňa ten zajac žmurkol. Už dobrých pätnásť minút sa snažím odtrhnúť zrak, ale nedá sa.
Tie uši, a tie očiská. Ako po čiare prvotriedneho koksu.
Zrazu okolo prechádza nadmieru šukateľný týpek a usmieva sa mojím smerom.
‘Uhni piče, nevidím!’
Nervózne sa posúvam o pol metra, aby som čo najrýchlejšie opäť nadviazala očný kontakt.
Hen, ako si tam sedí, celý spokojnučký.
Najradšej by som mu odkusla hlavu.
Podľa Freuda náhody neexistujú. Dnes s ním celkom súhlasím. Musieť prečkať pol hodinu v nenávidenom obchodnom centre a sadnúť si práve pred obchod s čokoládou? Keď mám krámy? Nevedomie, ty sadistická kurva.
Nervozita stúpa, vodopády slín mi nediskrétne vytekajú z kútika úst.
Králičéék, chcéém.
Už to ďalej nezvládam a ako námesačná vstávam a blížim sa ku svojej koristi. Vďaka bohu, že fotobunka funguje – ak by teraz zlyhala, prilepila by som sa na sklo a plynulo sa pomaly zviezla na zem, zanechávajúc za sebou mokrú stopu ako obrovský smutný slimák.
Predavačku nevnímam, môj pohľad patrí iba jemu. S pootvorenými ústami ho jemne beriem do náručia. Diskrétne odkašľanie pri pokladni mi pripomína, že treba oskenovať kód. Podávam ho ruke, ktorá sa mi zrazu objavuje v zábere, a to odlúčenie mi láme srdce. Z vačku dolujem desinku a bez počítania zhrabnem drobné. V tomto stave by som si nevšimla, ani keby mi vydala v šteniatkach zlisovaných na malé placičky.
Vychádzam von a môj zombie prejav sa plynulo mení na vášeň. Nedočkavo stŕham pozlátko a odhaľujem jeho krásnu, nahú, čokoládovú podstatu.
Som tak zaujatá, že skoro prisadávam nejakého haranta, ktorý využil príležitosť a obsadil moje miesto. Animálne vrčím, pretože už nezvládam ďalej čakať a rovno sa zakusujem, kúsky čokolády letia vzduchom a pristávajú aj na zlodejovi lavičiek. Kým stihne prekvapene otvoriť ústa, králiček už nemá hlavičku a časť trupu, kým sa nadýchne k výkriku, miznú aj stehná. Čokoláda je všade, na mojej tvári, oblečení aj okolitých nevinných chodcoch.
Na sekundu zdvíham zrak a šialeným pohľadom sa vŕtam priamo do duše lavičkového votrelca – pohľadom človeka, ktorý už v živote zažil všetky túžby a veľmi dobre vie, ako sa trestajú malý zajačikovia.
Decko ma sleduje ako jeleň svetlá blížiaceho sa kamiónu, ale pud sebazáchovy našťastie víťazí a beží preč.
Triumfálne sa usádzam a v kľude sprevádzam zo sveta posledný kúsoček svojej obľúbenej drogy.