Vlastne ani neviem, prečo ma tá suka prekliala. Možno to malo niečo spoločné s faktom, že som jej opitý ovracal fungl nové ružové lodičky.
Fľaša na poličke za barom so mnou už otvorene flirtuje. Keď sa na ňu snažím zaostriť, pomaly tancuje zo strany na stranu ako lenivá striptérka o piatej ráno.
Chcem ju, a tak sa pomaly presúvam príslušným smerom.
Púť za vyvoleným nápojom je prerušená hysterickou ženskou, ktorá mi stojí v ceste. Omylom do nej vrážam, za čo sa mi odvďačuje pohoršeným nádychom. Môj žalúdok túto konfrontáciu nezvláda a vzápätí zblízka sledujem jej značkové lodičky, na ktoré dopadá nedávno vypité víno. Farebný výjav dopĺňa čiastočne natrávená večera.
„Sorry, sorry,“ mrmlem a vnímam jej vražedný pohľad. „Ale veď sa nič nestalo, trochu humoru do života. Nemusíš hneď zazerať. Úsmev! Malý úsmev ešte nikdy nikoho nezabil.“
Namiesto súcitu prichádza iba nenávistný sykot v cudzom jazyku. Pozerá sa mi zlostne do očí, mieri na mňa ukazovákom a niečo nezrozumiteľne drmolí.
Turisti.
Bolesť hlavy je po zobudení príšerná a v celom byte ani jeden panadol. Hádžem na seba náhodné kusy oblečenia a premýšľam, či je neďaleká lekáreň otvorená aj cez víkend. Našťastie je a v rade stoja iba dvaja ľudia.
„Čo to bude?“ usmieva sa na mňa lekárnička. „Niečo na bolesť hlavy,“ odpovedám a snažím sa ignorovať teplo, ktoré sa mi náhle rozlieva po tele.
Niečo je zle, a nie je to iba opicou. Na ulici sa teplo stupňuje, zrazu cítim bolesť v ústach a následne vypľúvam zub. Môj mozog nie je schopný pochopiť, čo sa práve udialo, a tak naň iba neveriaco pozerám.
Potrebujem sa nadopovať liekmi, poriadne vyspať a čo najskôr zavolať svojej zubárke. Zúbožene sa plazím schodiskom bytovky a aj keď je stále ráno, želám si, aby tento deň skončil. „Dobrý deň, ujo,“ zdraví ma okoloidúci desaťročný sused a šťastne sa na mňa cerí. Závidím mu jeho mladícku bezstarostnosť, a tak iba kývem hlavou. Keď ma míňa, začína mi byť strašne teplo. Nasleduje bolesť v ústach a moju ústnu dutinu opúšťa ďalší obyvateľ.
Prišiel som o sedem zubov, kým som si dal dokopy príčinu a následok. Vypadávanie, zdanlivo náhodné, v skutočnosti prichádza zakaždým, keď sa na mňa niekto usmeje. Viem, že to znie bizarne a cítim sa ako vo fantazmagorickom sne, keď sa vážnosť situácie snažím vysvetliť svojej zubárke a škemrem o čo najskorší termín. Včera bola v telefóne celkom milá, dnes už menej.
„Prosím, potrebujem pomoc. Neviem, čo mám robiť,“ potláčaná panika v mojom hlase je taká zreteľná, že sa nado mnou nakoniec zľutuje.
„Dobre, príďte zajtra o tretej,“ inštruuje ma, dokonca započujem súcitný úsmev. Neuveriteľná vlna vďačnosti je prerušená neexistujúcim horúcim vzduchom, ktorý ma ovanie.
Doteraz kliatba fungovala iba pri ľuďoch, ktorí so mnou boli v priamom fyzickom kontakte. Stupňuje sa to.
Zvonček vytrvalo vyzváňa, zatiaľ čo sa schúlený do klbka trasiem v predsieni svojho bytu. „Choďte preč“” ziapem zúfalo.
„Robíme odpočet meračov, potrebujeme ísť dnu,“ ozýva sa odmeraný hlas spoza dverí.
„Bude to iba chvíľka,“ druhý zamestnanec správcovskej spoločnosti je na rozdiel od svojho kolegu veľmi milý.
„Niééé,“ kričím, bežiac do kúpeľne. Zub dopadá na porcelánový povrch umývadla, ja nezvládam stáť, padám k zemi, hystericky plačem a objímam si kolená.
Už zostali iba dva. K svojim zubom som si vytvoril taký silný vzťah, že som si ich pomenoval. O Horáca som prišiel, keď som potreboval nakúpiť potraviny, prežili už len Evžen a Alžbeta.
Dni trávim v byte, von sa odvážim vyjsť iba v noci. Mobil mám vypnutý, keďže vypadávanie spôsobujú už aj virtuálni smajlíci.
Prvý týždeň som sa snažil pochopiť, čo sa deje a ako to vyriešiť, ale teraz už len pijem, plačem, smejem sa a rozprávam sa s Evženom a Alžbetou.
Mám pocit, že ma od definitívneho šialenstva delí iba malý krôčik.
Paranoidne sa obzerám a schádzam schodiskom bytovky. Už zostal iba jeden. Po dňoch trúchlenia som sa opäť odvážil vyjsť z bytu, potrebujem aspoň prechádzku nočným mestom. Snáď nikoho nestretnem.
Chichotajúc sa odomykám dvere a vychádzam na čerstvý vzduch.
Bezmyšlienkovite si utieram sliny stekajúce z kútika úst a obzerám sa. Poznám staré klišé o tom, že človek nevie, čo má, pokiaľ o to nepríde, ale nikdy som ho nechápal tak bolestne ako teraz.
Dojato sledujem budovy, kríky, a aj také triviálne veci ako zastávku autobusu a smetný kôš. Príroda a známky ľudského života sú všade naokolo.
V náhlej túžbe po akomkoľvek kontakte s niečím živým kráčam do parku. Vyberám si najbližší strom, túlim sa k nemu, zmätene mu rozprávam všetky svoje príkoria, pýtam sa ho na súžitie s ostatnými stromami.
Na krátku chvíľu nachádzam aspoň relatívny kľud a harmóniu. Tá je však prerušená príchodom partie pubertiakov, ktorí obsadzujú jednu z lavičiek. Nie som pripravený prísť aj o Evžena, a tak sa čo najtichšie plížim preč a schovávam sa za pouličnú reklamu na jogurty. Potláčam myšlienku na to, že by som ich mohol aspoň chvíľu sledovať, aj keď osamelosť, ktorú cítim, je neznesiteľná. Chcel by som im všetko vyrozprávať a nájsť odpustenie.
Pútač zrazu preblikáva a namiesto jogurtov sa objavuje obraz smejúceho sa mladého muža ponúkajúceho možnosť nájsť si lásku života na osvedčenej zoznamke. Čo sa deje ďalej dôverne poznám, zažil som to už dvadsaťsedem krát. Na sekundu mi napadne, že kliatba opäť zmenila pravidlá hry, keď najnovšie stačí aj hlúpy billboard.
Po krátkej bolesti však prichádza náhle poznanie, že sa moje utrpenie skončilo. Toto bol posledný rezák a ja už nemám čo stratiť.
Okamžite mierim späť do parku, radostne kričím, smejem sa a slzy mi stekajú po lícach, zatiaľ čo manicky tancujem a pobehujem medzi stromami. Mládež ma sleduje zo svojej lavičky, a keď sa k nim blížim, tvária sa vydesene. Všetci okrem tmavovlasej dievčiny, ktorá sa na mňa s úžasom usmieva.
Nikdy som nič také krásne nevidel, mám chuť ju objať, vyhodiť do vzduchu a vybozkávať. Premáha ma nadšenie z nádherného pocitu slobody. Začnem nanovo, bude zo mňa lepší človek, konečne si budem vážiť všetko, čo mám.
Náhly nával tepla a bolesť v ruke ma preberajú do krutej reality.
Zdesene sledujem, ako sa môj ľavý malíček oddeľuje od tela a padá k zemi.