Neexistujúci Stredne dlhý slovník fráz príležitostne používaných v baroch a iných lokalitách rekreačného typu definuje „Priľahnúť granát“ ako: zabaviť znudenú kamarátku a umožniť tak vlastnému druhovi, aby mal čas a priestor naplno rozpútať svoje osobné čaro a zbaliť tak vysnívanú dievčinu v bare. Následný bro high-five sa odporúča absolvovať až po úspešnom dokončení pohlavného aktu, nie počas. Neodporúča sa o granáte hovoriť ako o granáte v prítomnosti granátu.
Myšlienka priľahnutia granátu sa mi zapáčila už od začiatku. Zdalo sa mi to byť strašne gentlemanské. Mňa nikdy nikto nepriľahol – prinajlepšom sa mi od nových potenciálnych šukacích hračiek mojich kamarátok dostalo ostentatívneho ignorovania, prinajhoršom som sa stala nedobrovoľným a nie príliš efektívnym wingmanom.
„Ale fakt! Počúvaj, ty, nemyslíš si, že vyzerá ako tá herečka? Keira Kneitley! Že tak vyzerá!“
Prekvapene sa strhávam. Nečakala som, že na mňa po štvrť hodine intenzívneho snaženia sa „spoznať“ moju kamarátku dotyčný vôbec prehovorí. Áno, aj keď sa celý ten čas ako jediná triezva pomerne nudím, neopustím ju a ani ju so sebou nestiahnem domov – veď čo ak by to náhodou bol ON? Alebo horšie – čo ak by kvôli mne prišla o najlepší zásun v živote? Som poslušný granát, nekotúľam sa preč.
Zamyslene sa pozerám na kamarátku.
Brutálne pekná, optimistická, inteligentná a zodpovedná. Starostlivá a verná, nikdy neopustí najebaných kamarátov. Vtipná. Ale vôbec, ale fakt že vôbec nevyzerá ako spomínaná herečka. Blahoželám chalan, vybral si si v podstate jedinú kvalitu, ktorú nemá!
„Úhm…“
Kamarátkin „no vidíš, vravela som ti to“ pohľad, jeho sklamaný – to už na svete fakt neexistuje kvalitný wingman?
„Kapán…“ snažím sa zachrániť situáciu.
Hej, úplne, stačí zatvoriť oči a predstaviť si Keiru Kneitley a je to tam! Boha, ty si kok.
Romantické kúzlo okamžiku je však preč a my pomaly odchádzame. Ešte ani nevyjdeme z dvier a chalanisko je nalepený na novej holke. Príliš sebecký a negentlemanský – to by aj tak nebol dobrý zásun.
Práve kvôli takýmto spomienkam ma myšlienka, že pôjdem s Henrietou na lov a prevezmem na seba túto neľahkú úlohu, pomerne nadchla. Nie som dobrý wingman, ale priľahávač budem dokonalý! Milý, vtipný, a tak očarujúci, že si budú želať, aby neboli granátmi. Vzali sme aj Mira do počtu – šťastná trojka – a teraz pri pive rozoberáme stratégiu. Ale keďže to naozaj nie je prvé pivo, stratégia zostáva v rovine „prispôsobíme sa situácii, hlavne nikto nikomu nebude zavadzať“ a teleportujeme sa na parket. Tanec, bar, tanec, bar. Pohľad doľava: Henrieta začína trsať s nejakým chalanom.
Moja chvíľa prišla.
Obzerám sa dookola a nezdolnou opileckou logikou dospievam k názoru, že chalanko tancujúci dva metre od nášho páriku je určite on, potenciálne nebezpečný kamarát Heninho vyvoleného. Vrhám sa jeho smerom a začínam sa vlniť do rytmu. Tvári sa rozpačito, ale tancuje ďalej. Prisúvam sa. Už nás nedelí ani pol metra. Spraví pohyb doboku, akoby sa chcel vzdialiť.
Granát na ústupe!
V živote som nemávala bokmi tak rýchlo a entuziasticky, ako teraz. Nemôže uniknúť, robím to pre Henrietu! Za kamarátstvo!
Granátu po zopár neúspešných úhybných manévroch dochádza, že tudy cesta asi nevede a zmieruje sa so svojím osudom. Znižujem intenzitu pohybu bokov a občas sa spokojne obzerám po Heni – ale vždy len na sekundu, aby mi medzičasom neušiel.
Vchádzam do fajčiarskej miestnosti a zarazím sa: boha, okno! A zrovna teraz! Veď som mala strážiť granát… No nič, tak tých pár minút počká. Sedí tu aj Mirec. Mrknem a Mirec je preč. Mini-okienko? Neriešim a zoznamujem sa s chalanom z Belgicka či odkiaľ to, ktorý pracuje v slovenskom Amazone. Niečo mu po anglicky vysvetľujem a vzápätí zabúdam, čo to bolo. Nevadí, aj tak mám sociálne povinnosti inde.
Vrhám sa do nočného života na parkete. Sústreď sa. Nájdi granát. Mám jediný malý problémik: absolútne netuším, ako vyzeral. Tuším nebol veľmi vysoký? Moja pamäť je vymetená ako zásoby dúbravského dílera tesne pred veľkou drum´n´basovou akciou. Nevadí, vyriešim to za pochodu. Nachádzam Henrietu a náhodne vybratého, nie veľmi vysokého mládenca pomyseľne označujem za svoj staronový Granát. Toto už poznám, boky, boky, milý úsmev. Nažltlá vrstva nikotínu na mojich zuboch slabo žiari v tme. Nekoordinovaný pohyb ruky zasahuje neznámu dievčinu stojacu vedľa mňa do oka. Granát cúva, žiadna novinka. Nič ma neodradí, mám misiu.
Náhle ma premáha záchvat súcitu a chcem sa mu prihovoriť.
„Ahoj, prepáč, že ťa takto obťažujem, ale tamto je moja kamarátka a ja som jej sľúbila, že dnes priľahnem granát. To si mimochodom ty. Ale ja v tebe nevidím len ten granát, ale úžasnú ľudskú bytosť a aj keď s tebou nechcem nič riešiť, som ti vďačná za to, že tu sme takto spolu a prepáč, ak ťa náhodou obťažujem.“
Kombinácia piva a anglickej debaty s Holanďanom však spôsobujú, že zo mňa nelogicky vylieza len: „English?“
„Nie, ja som zo Slovenska,“ prichádza odpoveď.
Kývem hlavou a len mrmlem „Granát, granát.“
Teleport. Cigo. Miro s Heňou, váhavo odmietam Francúzovo pozvanie na rýchlovku v jeho neďalekom byte zajebanom vecami z Amazonu a radšej so svojou suitou odchádzam domov. Spomienky nenávratne miznú.
A ako dopadla Henrieta? Tancovala so svojím vyvoleným, rozprávali sa a potom na chvíľu odbehla – za mnou do fajčiara. Keď sa vrátila, šla rovno za Ním a tancovali ďalej až do chvíle, kedy sa mu prihovorila. V tom momente zistila, že nehovorí po slovensky. Jej princ zrejme medzičasom odišiel a ona bola s niekým úplne iným.
Nabudúce nestrážim len granát, ale aj samotného vyvoleného.